Ako deti sme všetci niečo milovali. Niekto kreslil, iný staval lego a niekto hrával tenis. Viktor Bánczi sa od malička pohyboval na kurtoch a hoci sa jeho sen o profesionálnom športe časom rozplynul, získal niečo oveľa cennejšie – skúsenosti a hodnoty, ktoré ho dnes formujú ako človeka aj ako podnikateľa.
Viktor založil značku Moonlight, ktorá vyrába okuliare na blokovanie modrého svetla, no nezabudol na svoje športové začiatky ani na to, aké dôležité je mať v detstve oporu. Preto sa rozhodol podporiť aj neziskovú organizáciu Pierott, ktorá pomáha zdravotne znevýhodneným deťom, a rovnako deťom s talentom. Pre Pierott sa otvorene rozrozprával o svojich pádoch, víťazstvách a o tom, prečo by dnešní úspešní podnikatelia nemali zabúdať na to, kým sami kedysi boli.
Kedy si začal so športom? Vždy si k nemu bol vedený a bol to hneď od začiatku tenis?
Začal som veľmi skoro – mal som len tri roky, keď som po prvýkrát držal raketu v ruke. Môj otec vlastnil galantský tenisový klub a mal jasnú víziu. Na stenu mi nakreslil biely kruh a ja som doň musel triafať loptičky – takto sa začala moja cesta. Spočiatku som však viac inklinoval k futbalu, ktorý som aktívne hrával do ôsmich rokov. Lenže, nemali sme silný tím a ja som ako dieťa neznášal prehrávať 😉 V tenise som našiel niečo, čo mi vyhovovalo viac – mohol som sa spoľahnúť len sám na seba.
Čo ťa na tenise bavilo najviac? Bol to aj ten pocit prekonávať sám seba na tréningoch, zlepšovať sa a potom vyhrávať na súťažiach?
Presne! Tenis ma oslovil najmä tým, že výsledok závisí len na mne. V tímovom športe, ako je futbal, môže byť človek najlepší v tíme, no ak tím ako celok nefunguje, výsledok sa nedostaví. V tenise som mal úplnú kontrolu. Bavila ma tá individuálna zodpovednosť, možnosť prekonávať sám seba, zlepšovať sa. A zároveň je to krásny, vizuálne aj mentálne kreatívny šport, ktorý človeka učí disciplíne a sústredeniu.
Aký najväčší úspech si v tenise dosiahol, na ktorý si ty osobne najviac hrdý?
Najviac si vážim momenty, keď som ako mladý hráč porazil silnejších a skúsenejších súperov – tie zápasy mi dali pocit, že sa môžem posúvať ďalej, že dokážem prekvapiť aj tam, kde to iní nečakali. No ešte viac ako konkrétne trofeje si cením proces – disciplínu, ktorú som si vybudoval, a hodnoty, ktoré som si z toho obdobia odniesol.
V tenisovej kariére a všeobecne v športe – podporovali ťa rodičia?
Áno, bez podpory najmä môjho otca by som to nedokázal. V tom období ešte mal finančné prostriedky, čo bolo obrovské šťastie, pretože tenis je celkom nákladný šport. Cestovanie, tréningy, výbava – to všetko niečo stojí. No nešlo len o peniaze. Otec mi dal podporu, ktorú si budem pamätať celý život. Vďaka nemu som sa mohol rozvíjať ako dieťa a v budúcnosti, keď budem mať vlastné deti, chcem byť aj ja pre ne rovnakou oporou.
Čo sa stalo, že si s tenisom musel skončiť?
V šestnástich som sa zranil – išlo o preťaženie z nadmerného tréningu. Denne som trénoval niekedy aj šesť hodín. Bol na mňa vyvíjaný tlak, aby som bol stále najlepší, a moje telo to jednoducho nezvládlo. Dnes viem, že to bola daň za prílišné nasadenie bez ohľadu na signály tela.
Aký to bol pre teba pocit a ako si to prekonal?
Bolo to jedno z najťažších období v mojom živote, lebo som prišiel o šport, ktorý som mal rád, ale aj preto, lebo som mal pocit, že som sklamal svojho otca. Musel som mu povedať, že končím. Bolelo to nás oboch, pretože tenis bol aj jeho snom. Stratil som identitu – celý môj život bol postavený na športe. Ale rozhodol som sa ísť ďalej. Začal som sa učiť nové veci, vzdelávať sa, hľadať nové cesty, ako byť „good enough“. Nie pre svet, ale pre seba a aj pre neho.
Stalo sa podnikanie pre teba istým spôsobom náhradou za šport, tenis?
Áno, jednoznačne. Keď som rozbehol Moonlight, cítil som, že opäť robím niečo, čo mi dáva zmysel, a na čo môže byť hrdý aj môj otec. V mnohom sa to podobalo športu – bolo to náročné, ale motivujúce. Prešli sme si rôznymi fázami a práve v tých najťažších sme sa s otcom zblížili najviac. Podnikanie nás opäť spojilo.
Čo si si práve zo športu zobral aj do podnikania?
Najviac asi ten vnútorný drive a túžbu víťaziť. Biznis je ako šport – konkurencia je silná, stále niekto „hrá proti vám“. No zároveň verím, že pre každého existuje miesto. Neustále mám však v hlave tú hru – hľadám stratégie, zlepšujem sa. A dôležitý je aj leadership. Keď ste CEO/founder, musíte byť ten, kto to potiahne, aj keď je najťažšie. Rovnako ako na kurte – ste tam sami, nemáte sa za koho skryť. Tenis ma naučil prevziať zodpovednosť a hľadať riešenia.
Čo by si poradil deťom/mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať športu, možno zvlášť tenisu, ale nemajú ideálnu východiskovú pozíciu?
Hlavne sa hraj. Šport je krásna vec, ale nemal by byť cieľom – mal by byť cestou. Cestou k tomu, aby si objavil, kto si, čo ťa baví, ako reaguješ na výzvy. Neželal by som nikomu, aby celý život stavil len na šport, pretože je to krehká cesta. Dnes som vlastne rád, že som sa zranil – mohol som vyjsť z tej športovej bubliny a začať sa venovať aj iným zručnostiam, ktoré sú dôležité v reálnom živote. Šport si užívaj, ber ho ako hru, ale nezabudni si budovať aj pevné základy mimo neho.
Máš nejaké životné motto, ktoré vás v živote inšpiruje?
V poslednom období ma veľmi oslovila myšlienka: „Buduj svoj príbeh.“ Neinšpirujú nás dokonalí ľudia, ale tí, ktorí padli a vstali. Tvoje chyby, tvoje pády – to sú tie najkrajšie príbehy, ktoré môžu niekomu inému pomôcť. A ešte jedno: v živote si nemusíme vyberať medzi prácou, rodinou či zdravím. Dá sa mať všetko – balans existuje. Treba na ňom len pracovať 😉
Čo ťa motivovalo k spolupráci práve s Pierottom?
V prvom rade sa mi páči vaša práca, čo robíte pre deti, aké podujatia organizujete, napr. detská verzia Hero Race je skvelá, lebo vedie deti k športu, čo je vždy dobré 😉 Sledujem Pierott už nejaký čas na sociálnych sieťach a páči sa mi aj vaša komunikácia, že si dávate záležať na osobnom kontakte s rodinami, je cítiť, že to pre vás nie je iba práca.
No a v neposlednom rade som vždy, aj popri mojom aktuálnom podnikaní cítil, že chcem pomáhať. Ja som počas detstva pri tenise podporu mal, ale nie všetky deti majú také šťastie, preto, ak môžem teraz poskytnúť aspoň čiastočne takúto podporu ja, rád to urobím a som rád, že to môže byť práve s spolupráci s Pierottom!
